Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

BRÁNY PEKELNÉ JU NEPREMÔŽU

            Tento príbeh Graham Green nikdy nenapísal. Avšak jeho náčrt dlho nosil vo svojich myšlienkach a raz, pri istej príležitosti, sa s ním podelil: „Dej tejto fantastickej melodrámy sa  odohráva vo vzdialenej budúcnosti, povedzme o dve storočia, keď celý svet bude ovládaný jedinou stranou a organizovaný tak dokonale, že si to dnes nevieme ani predstaviť.
            Nachádzame sa v špinavom hoteli trebárs v New Yorku alebo Londýne, na tom nezáleží. Je neskoro večer. Unavený starec, skleslý, nenápadný, v odratom nepremokavom plášti a so starým otlčeným kufrom prichádza k recepcii a najíma si izbu. Uviedol svoje meno a pomaly stúpa po schodoch. Hotel je príliš chudobný, než aby mal výťah. Detektív, ktorý má na starosti tento blok, si prehliada knihu hostí a hovorí recepčnému: „Viete, kto to je?“ „Nie...“ „To je pápež!“ „Kto je to pápež?“ pýta sa prekvapene recepčný.
            Túto otázku môže položiť takto len preto, lebo celosvetovú cirkev sa podarilo takmer úplne potlačiť. Prežil iba pápež, ktorý bol pred tridsiatimi rokmi zvolený posledným konkláve tajne. Tak sa aspoň domnievali jeho účastníci. V skutočnosti konkláve prebehlo pod dozorom ešte tajnejšej polície. A kardinálov stihol po konkláve osud ostatných kňazov – biela stena a popravčia čata. Novozvolenému pápežovi tak pripadlo za úlohu vládnuť Cirkvi, ktorá už prakticky prestala existovať.
            Pápež bol schválne ponechaný nažive. Dokonca dostával od štátu malú penziu, lebo bol štátu aspoň nejako užitočný – bol živým dôkazom toho, že Cirkev je mŕtva. Okrem toho stále ostávala možnosť, že by sa niekto z tých, ktorí by náhodou ostali, prezradil pokusom nadviazať s pápežom spojenie. Ale takí ľudia už nežili.
            Chudák pápež bol človiečikom blúdiacim sem a tam, držiaci sa neurčitej nádeje, že by raz mohol objaviť niekde znamenie, že viera ešte predsa len žije. Tak by sa zbavil mory strachu, že to, o čom kedysi učil, nezomrie s ním. Každý jeho pohyb bol prísne sledovaný a evidovaný. Až nakoniec Vodcu táto hra unavila. Dal priviesť pápeža do svojej tajnej pracovne, ktorej stenami neprenikne nijaký hluk ani streľba. Ponúkol pápežovi cigaretu – pápež ju odmietol a pohárik vína, ktorý pápež prijal a Vodca oznámil pápežovi, že o malú chvíľu tu zomrie. Posledný kresťan, posledný človek na svete, ktorý sa ešte hlásil k viere. Potom Vodca vybral zo zásuvky svojho stola revolver. Dal pápežovi chvíľku, aby sa pomodlil. Čítal kedysi v akejsi knihe, že tak sa patrí. Potom ho zabil ranou do ľavej strany hrude a ešte sa sklonil nad jeho telom, aby mu dal ranu z milosti.
            A v tom momente, medzi okamihom, keď jeho prst stláčal spúšť a guľka zasiahla lebku, prebehla Vodcovi hlavou myšlienka: „A nemôže byť to, v čo tento človek veril, predsa len pravda?“ A v strašných okolnostiach sa začal rodiť nový kresťan.“
            V priebehu stáročí už mnohí by boli radi zavreli Cirkev do rakvy, už vopred oslavovali jej postupný zánik a smrť. Lenže ona v nepremožiteľnej sile svojho zakladateľa vždy znovu ožíva a dáva človeku prísľub nového života. „Brány pekelné ju nepremôžu“.